Toto píšem pre bežeckých nadšencov, ktorých zavialo cez leto do Chorvátska, tak ako mňa. Podarilo sa mi totiž zaradiť hory a beh do chorvátskeho plážového programu. V krátkosti - nadelil som si dva horské behy. Prvý - na najvyšší vrch Velebitu - Vaganski vrh. Cez Veľkú Paklenicu je to 10 km smerom hore s prevýšením 1.700 metrov. Na vrchol mi to trvalo z parkoviska 3 hodiny, plus oddych a cesta naspäť. Druhý beh bol 13 km okruh Malou Paklenicou za 3 hodiny komplet aj s návratom k autu. Behateľné to však bolo veľmi obmedzene. Skôr som využil kondičku a ľahkú bežeckú obuv na to aby som absolvoval horské trasy vo veľmi svižnom (ne)turistickom tempe. Podelím sa o môj pohľad, fotky a linky. Celkovo to bol taký rýchly prieskum terénu a prostredia. Vychutnávanie krás Paklenice, jaskýň a Winnetoua si nechám na neskôr na rodinný výlet v pohodičke v sandáloch...
Veľká Paklenica a Vaganski vrh 1.757 mnm
Motiváciou k tomuto behu bolo vidieť a "ochutnať" Paklenicu. Roky chodíme do Chorvátska a nikdy v nej nebol. Tak som si ráno privstal a o 6:00 vyrazil z parkoviska národného parku.
Z ochutnávky Paklenice sa stalo neplánované zahryznutie do Velebitu. Zopár lekcií z toho mám:
➡️ trasa - stále po červenej značke. Prvá hodina dobre behateľná, spevnený povrch turistickej magistrály. Potom od chaty hore horšie, najskôr lesný chodníček a potom suťovisko. Horná pasáž pekná behateľná, podobná našej Malej Fatre.
➡️ paličky - povinná výbava, znova ma podržali. Cestou hore pomôžu stehnám. Cestou dole v suti zachraňujú balans. A celú cestu nútia držať správne chrbát aby nebolel. Navyše pomôžu plašiť a odháňať plazy, tých je v rozpálených skalách dosť.
➡️ parťáci - treba ísť s niekým. Stať sa môže hocičo, hlavne hrozí úraz v skalnatom teréne a vyčerpanie v horúčave. Ja som išiel sám ale neopakoval by som to takto. Viď moje zápisky dole...
➡️ počasie - teplu sa vyhnúť nedá, hlavne treba postrážiť búrky. Ja som to dal v júli, keď dole pri mori bolo 38 stupňov.
➡️ trvanie - 5 hodín behu/chôdze. Ja som si pridal tri hodiny na prestávky na kávu, pivo, fotenie, debaty s turistami
➡️ voda - v Paklenici je málo vody, radšej si treba nosiť vlastnú. Ja som mal tri litre v batohu.
➡️ hmyz - v pásme okolo 1.000 mnm sú agresívne muchy, treba mať repelent. Ja som nemal a trpel som. Počas behu nedokážem odháňať muchy, musím sa sústrediť na krok, kamene a tempo.
➡️ slnko - posledná hodina výstupu je na otvorenom teréne, žiadni tieň. Faktor 50+ to istí. Šiltovka je ideálna proti úpalu aj ako tienidlo na oči. Slnečné okuliare sú skôr na príťaž, skresľujú terén počas behu.
➡️ kondička - hlavná časť výstupu trvá asi dve hodiny, počas ktorých treba prekonať stúpanie 1.200 metrov
Tu je link na moju trasu. V hlbokom kaňone zo začiatku blblo GPS, ale väčšinou to sedí, hlavne v dôležitých horných partiách. Inak, cesta z chaty na vrchol sa volá "Lipa staza" a ľudia o nej hovoria, že je dosť ťažká...
Autentický report - moje zápisky počas behu:
Bol to taký neplánovaný adrenalín - sám v chorvátskych horách v dost nehostinnom teréne a horúčave. Suma sumárum - výbeh na Vaganski vrh z Paklenice za 3 hodiny (podľa mapy turistickým tempom to malo byť za 6:30). Z toho 1 hod na chatu a 2 hod z chaty na vrch. Prevýšenie okolo 1.650 m a dosť ťažký terén, len pre zarytých alebo neznalých bezčov - to bol môj prípad. Pôvodne som sa chcel len ráno prebehnúť Veľkou Paklenicou. Vybehol som ju hore na chatu za necelú hodinu. Dal som si kávu a Ožujsko a plný sily premýšľal čo ďalej s pekne rozbehnutým ránom. Nad chatou sa týči najvyšší vrch Velebitu - Vaganski vrh 1.757 mnm. Dávnejšie mi vŕtal v hlave. Chatári a mapa dávali rozličné údaje o trvaní výstupu - od oficiálnych 5:30 po 2 hodiny podľa mladého chatára, ktorý bol zjavne po opici celý zelený o 7 hodine rannej. Nakoniec sa ukázalo, že mal najtriezvejší odhad, lebo som hore vyšiel za 2 hodiny. Prevýšenie z chaty cca 1.200 metrov. Slušné kardio aj tréning pohybu v suti. Aj som sa stratil, chodník v suti nie je možné rozoznať. Takže som mal aj trochu ľahkého lezenia. Menej zábavné bolo následne predieranie sa kosodrevinou. Zároveň to bola aromaterapia borovicovej vône doplnená voňavými rastlinkami - šalvia, mäta a podobne. Zvieratá žiadne okrem zajaca a somárov dole pri chate. Len lietajuci hmyz taký veľký, že hučal ako letiaci dron. Celú cestu od chaty hore dom nestretol nikoho, ani smerom dole. Akurát hore na Vaganskom sedela jedna Angličanka, tiež sólo. Neskrývali sme prekvapenie a návzajom si hovorili, aké je to nebezpečné chodiť osamote po horách. Je to pravda ale nakoniec som bol rád, že som nikoho zo sebou nezobral. Takú hroznú sutinovú túru by som nedoprial nikomu. Nedalo sa to chápať ani ako technický náročný beh. Zostup bol v štýle lyžiara v suti - celé sa to so mnou zosúvalo, taká kamenná lavína. Rýchlo som sa naučil v tom pohybovať. Uznávam, dosť nezodpovedné odo mňa voči sebe a hlavne voči ostatným turistom, ktorí tam našťastie neboli. Padajúce kamene tak nemali koho ohroziť. Dole na chatu som zišiel cca za hodinu a pol. Doprial som si vodu a pivo. Chatárovi skoro vyleteli oči, keď sa dozvedel, že som vybehol hore-dole na Vaganski. Hovoril nieco o ferrari a dal mi vizitku, nech sa nabudúce u neho ubytujem. Horšie je, že sa mi ozvalo koleno, prvýkrát odkedy behám. Čo už, 1.200 m klesanie v kuse dole náročným terénom urobilo svoje.
Malá Paklenica
Okruh som začal na parkovisku pri vstupe do národného parku. Bežal a kráčal som hore kaňonom po vyschnutom riečisku horského toku. Oproti Veľkej Paklenici je tu menej ľudí. Sem tam lezecké pasáže, s natiahnutými lanami a stupmi. Po dvoch hodinách som dorazil na Sv. Jakov - križovatka turistických trás. Dalo by sa odtiaľ pokračovať smerom na Paklenicu. Ja som ale išiel naspäť ponad kaňon Malej Paklenice popri opustených obydliach a poliach. Kamenistý terén ťažko behateľný, skôr ako balančné cvičenie :-) Link na beh je tu:
Zopár fotiek z krajiny Winnetoua:
